Karen Braitmayer o budúcnosti prístupnej architektúry v USA

Ak niekto môže hovoriť o stave prístupný dizajn, to je Karen Braitmayer.

Licencovaný architekt, člen American Institute of Architects (AIA) a zakladateľ Seattle's Štúdio Pacifica poradenská firma Braitmayer už viac ako 25 rokov robí obytné a komerčné budovy tak, aby zahŕňali ľudí so zdravotným postihnutím. Sama je celoživotnou vozičkárkou, čo do jej práce prináša neoceniteľný nadhľad a citlivosť. Jej dôraz na podporu „bezbariérového dizajnu“ bez obetovania estetickej príťažlivosti zaujal pozornosť bývalého prezidenta Baracka Obamu, ktorý ju vymenoval do United States Access Board v r 2013. V predstavenstve pôsobí dodnes.

Na počesť Mesiaca hrdosti na postihnutie sa Hunker spojila s Braitmayer prostredníctvom videohovoru, aby sa porozprávala o nedostatku architektov s postihnutím v jej odbore, o výhodách a nevýhodách Zákon o Američanoch so zdravotným postihnutím (ADA)a ako bude vyzerať budúcnosť prístupného dizajnu.

​Hunker:Čo vás inšpirovalo dostať sa do sveta prístupného dizajnu?

​KB:Svoju architektonickú kariéru som začal s myšlienkou, že zo mňa bude všeobecný architekt. [Ale] Začal som zisťovať, že pri svojej práci sa budem pozerať cez plece svojich kolegov v kancelárii a vidím dizajnové riešenia, o ktorých som si myslel, že sú možno lepšie spôsoby, ako robiť veci. „Prečo sem dávame schody? Alebo existuje iný spôsob, ako vstúpiť do tej budovy?' Moji kolegovia sa ma začali pýtať na rady a návrhy a potom som si pomyslel: ‚Asi áno potrebujem byť vyškolený, aby som si bol istý, že dávam správnu radu.“ Takže som sa naozaj začal zaujímať o bezbariérovosť, ale až v roku 2006 pri personálnom obsadení sa v mojej osobnej firme [Studio Pacifica] zmenilo tak, že som si uvedomil, že všetka práca, ktorú chcem vo firme robiť, bola okolo prístupnosť.

Prešiel som na bezbariérovosť ako ťažisko mojej práce. Robím to tak trochu sebecky – chcem, aby všetky budovy, na ktorých pracujem, boli pre mňa, mojich priateľov, rodinu a postihnutú komunitu čo najprístupnejšie. Neviem si predstaviť, že by som teraz robil niečo iné.

​Hunker:Ako vaše vlastné postihnutie ovplyvňuje vašu prácu?

​KB:Mám osteogenesis imperfecta. U mňa je to do značnej miery postihnutie na základe mobility. Som celoživotný vozičkár. Teraz používam elektrické kreslo. Ovplyvňuje to aj môj sluch. Keď som vyrastal ako používateľ stoličky, vidím svet trochu inak ako ľudia, ktorí chodia. Bol som známy tým, že kráčam priamo po schodoch a hľadám výťah, úplne nedbám, pretože hľadám funkciu, ktorá ma bude podporovať.

Naučiť sa rozumieť mojej strate sluchu bolo oveľa väčšou výzvou, pretože komunikácia je kľúčom k tomu, ako žijeme. Takže oveľa viac podporujem pochopenie vhodnej akustiky a osvetlenia, aby ľudia mohli čítať z pier alebo sa podpisovať, ak ovládate ASL. Spôsob, akým sú naše priestory navrhnuté, to môže uľahčiť alebo sťažiť.

​Hunker:Páči sa mi fráza „bezbariérový dizajn“, ktorú používate na webovej stránke Studio Pacifica. Môžete opísať svoju filozofiu dizajnu?

​KB:Skúsenosť s postihnutím je do značnej miery ovplyvnená skúsenosťami z vášho prostredia. Je to, ako [zahŕňajúci dizajnér] Kat Holmes povedal, nesúlad medzi vaším fyzickým prostredím a skúsenosťami, ktoré máte vo svojom tele. Naším cieľom je odstrániť čo najviac týchto prekážok a umožniť tak ľuďom využívať všetky schopnosti a vlastnosti, ktoré majú. Každý chce mať možnosť žiť plnohodnotný život a podieľať sa na spoločenstve, či už ide o chodenie do školy alebo práce, zakladanie rodiny alebo o svoje obľúbené hobby.

​Hunker:Aké sú niektoré z najbežnejších problémov s prístupnosťou, ktoré vy a váš tím riešite?

​KB:Sprístupniť bývanie je veľká výzva a tvrdím, že dostupného bývania nie je nikdy dosť. Tu v štáte Washington máme požiadavku, aby 5 % všetkých bytov pre viac rodín bolo postavených tak, aby boli vhodné pre invalidné vozíky, ale 5 % nestačí. Radi by sme sprístupnili všetko bývanie – dokonca aj bývanie pre jednu rodinu.

Čo sa týka iných problémov alebo prekážok, myslím na to, že sa len dostanem do dverí a dokážem zabezpečiť, aby tam bolo hladká a jednoduchá cesta od ktorej ste sa dostali k tejto budove až po dvere – dokonca aj malé veci, ako je poskytovanie elektrického posuvu dvere. Tí sú takí pohostinní ku každému.

​Hunker:Poďme hovoriť o ADA. Všeobecne povedané, ako tento zákon zmenil hru na prístupnosť v dizajne?

​KB:Myslím si, že ADA bol, vyslovene, najvplyvnejší zákon na ovplyvnenie architektúry vo vzťahu k dostupnosti. Je to kvôli jeho šírke: Pokrýva nielen federálne budovy, ale aj štátne a miestne vlády a všetky verejné ubytovacie zariadenia. Takže práve tam je to obrovský vplyv. Ale aj ľudia, ktorí napísali najnovšiu verziu, uznali, že je určite potrebné urobiť viac.

Je potrebný ďalší výskum, aby sa zabezpečilo, že rozmery a požiadavky zodpovedajú potrebám ľudí, ktorí používajú dnešné technológie. Okolo komunity nepočujúcich a nedoslýchavých, ako aj komunity nepočujúcich a nedoslýchavých, musí byť viac práce komunita nevidomých a slabozrakých. A samozrejme, neurodiverzná komunita nie je ani v skutočnosti uznávaná v jazyku.

​Hunker:V Studio Pacifica často pracujete s klientmi, ktorí chcú „prekročiť“ akékoľvek funkcie dostupnosti vyžadované zákonom. Môžete uviesť nejaké príklady?

​KB:Myslím si, že naši klienti majú záujem skúšať nové veci – pozerajú sa na zvýšené používanie nového technológie, hľadanie cesty, hmatové informácie pre slabozrakých, nevidomých a hluchoslepých komunity. Zisťovali sme aj skúsenosti samotných ľudí so zdravotným postihnutím, aby sme sa pýtali: „Kde sú medzery? Kde sú kritické body? Aké máte nápady?" Ľudia so zdravotným postihnutím si v skutočnosti cestujú svetom už dlho tak sa naozaj veľmi snažíme počúvať komunitu zdravotne postihnutých a potom veci len pilotujeme a uvidíme, či sa ľuďom páčia to.

​Hunker:Majú novšie chronické ochorenia, napr Dlhý COVID alebo post-COVID stavy, prídete vôbec do vašej práce?

​KB:Nepoznám Long COVID ako špecifický rozdiel od akéhokoľvek iného chronického ochorenia. Poviem, že som bolakútneuvedomujúc si, aký vplyv majú obmedzenia a izolácia v súvislosti s COVID-19 pre ľudí so zdravotným postihnutím. Napríklad niektoré z mojich miestnych obchodov pridali ďalší stôl pri pokladni a musíte sa dostať cez tento stôl, aby ste sa mohli spojiť s pokladníkom. No to nefunguje, ak ste človek s krátkym dosahom. Informácia o izolácii je zvyčajne len nálepka na podlahe – napríklad: „Postav sa tu, aby si bol v rade šesť stôp ďaleko.“ No, ak niekto nemá adekvátnu víziu, tieto informácie nie sú dostupné. Toľko ľudí so zdravotným postihnutím, ktorých poznám, naozaj cítilo, že svet je pre nich ešte nebezpečnejší ako pre priemerného človeka.

Dúfam, že sme sa naučili aj iné pozitívne veci. Napríklad, pracujúci na diaľku je niečo, čo sa môže stať, a stále môžete byť produktívni a efektívni. Za posledné dva roky to bol celkom kultúrny posun.

​Hunker:Ako odborník na tento priestor, aká je ďalšia hranica prístupnej architektúry?

​KB:Nemyslím si, že to bude šokujúco odlišné od toho, čo sa deje teraz. Myslím, že by to bolo začlenenie niektorých z týchto nových nápadov a technológií, ktoré teraz vidíme v podnikoch kampusy, univerzitné kampusy, mestá a tranzitné centrá a hľadanie spôsobov, ako to posunúť do legislatívy dokument. Tiež si myslím, že je to o pokračovaní povzbudzovania architektov, aby videli hodnotu v tomto a hodnotu zapojenie ľudí s prežitými skúsenosťami do ich dizajnérskej práce, aby nemusela byť špecializovaná konzultantov. Nebolo by úžasné, keby každá architektonická firma mohla povedať, že má vo firme človeka so zdravotným postihnutím? Takáto rozmanitosť v rámci profesie by zmenila vzhľad našich budov.

​Hunker:Je v tomto odvetví veľa architektov so zdravotným postihnutím?

​KB:Architektov s postihnutím určite nie je veľa. Určite sa snažím spojiť s toľkými, s ktorými sa môžem stretnúť, a myslím si, že nie všetci architekti, ktorí by sa mohli kvalifikovať ako postihnutí, sa identifikujú ako architekti so zdravotným postihnutím. Myslím si však, že sa zvýšilo povedomie o hodnotnej perspektíve, ktorú ľudia so zdravotným postihnutím prinášajú. Ak k tomu, že ste dizajnér, pridáte byť človekom s postihnutím a spojíte tieto dve veci dohromady, je to skutočne neoceniteľná osoba, ktorú môžete mať pri stole, keď robíte dizajnérsku prácu. Povzbudzujem mladých ľudí so zdravotným postihnutím, aby zvážili architektúru alebo akúkoľvek dizajnérsku profesiu, ak k tomu inklinujete, pretože naozaj cítim, že nás potrebujeme viac.

​Hunker:Máte nejakú radu pre mladých alebo začínajúcich architektov so zdravotným postihnutím, ktorí chcú vstúpiť do tejto profesie?

​KB:Spojte sa čo najviac s firmami, ktoré túto prácu vykonávajú. Myslím, že väčšina z nich je hladná po mladých dizajnéroch, aby sa k nim pridali – mladí ľudia, ktorí dokážu prekladať medzi svetom architektúry a svetom postihnutých. V celej krajine je, neviem, asi tucet alebo dva tucty firiem, ktoré robia poradenstvo ako ja. A dajte mi vedieť – rád vám pomôžem nájsť!

S tvorbou Karen Braitmayerovej môžete držať krok, keď ju budete sledovať na Instagrame tu.